Pohreb: Veriaci ľudia nevedome akceptujú vedecké vysvetlenia

Autor: Mato Németh | 22.6.2012 o 15:06 | (upravené 22.6.2012 o 15:23) Karma článku: 8,39 | Prečítané:  2046x

Prečo veriaci ľudia plačú na pohrebe blízkeho? Nemal by sa pohreb sláviť? Nemal by byť plný radosti a miesto čiernych smutných oblekov biele, či pestrofarebné? Veď predsa, naša milovaná blízka osoba odchádza na lepšie miesto do neba, kde sa dokonca stretne s Bohom. Nie je to čas na radosť, na oslavu?

Články o Bohu sú tie najčítanejšie a najdiskutovanejšie. Život po smrti je neodlúčiteľnou súčasťou každej jednej viery. Väčšina ľudí je presvedčená, že Boh a život po smrti existujú.

Ale prečo veriaci ľudia plačú na pohrebe blízkeho? Nemal by sa pohreb sláviť? Nemal by byť plný radosti a miesto čiernych smutných oblekov biele, či pestrofarebné? Veď predsa, naša milovaná blízka osoba odchádza na lepšie miesto do neba, kde sa dokonca stretne s Bohom. Nie je to čas na radosť, na oslavu?

Tu sa nedá akceptovať argument, že ľudia plačú, pretože im zomrela blízka osoba a na možno dlhých 5-50 rokov ju neuvidia. Že ľudia smútia len pre dlhé odlúčenie. Pretože v takomto prípade prevažuje úplne iný pocit, aký by v skutočnosti mal prevažovať.* (*vysvetlím neskôr). Dajme tomu, že sa vaše dieťa osamostatnilo a odchádza z domu. Na dlhý čas toho človeka neuvidíte, pretože má vlastnú rodinu a žije si vlastným životom. Sem-tam sa párkrát do roka stretnete. Ale pri rozlúčke plačete 30-90 dní vkuse ako pri strate blízkeho? Mal som babku, ktorá stratila manžela. Neustále za ním plakala, niekoľko nocí nespala. Po pol roku začala plakať aj vtedy, keď som spomenul môjho dedka. Prišlo jej smutno. Nie je to hlúposť? Nechcem vyznieť hlúpo, ale nemal by sa veriaci človek tešiť, že sa so svojím manželom za chvíľu stretne miesto toho, že za ním neustále plače?

Uvediem ďalší príklad. Žiaci sú smutní, pretože sa skončili prázdniny. Musia chodiť do tej hnusnej školy a neustále sa učiť, robiť domáce úlohy. Po ôsmich mesiacoch, keď si dieťa spomenie, že o dva mesiace sú opäť prázdniny, tak bude plakať, pretože ešte stále trvá škola alebo sa bude tešiť, že za chvíľu sa začnú? Ako mi raz povedal jeden človek: "Tešenie sa na nejakú vec je oveľa lepšie, ako tá samotná vec."

Opäť uvediem príklad. Váš syn vyhral v súťaži 1,000,000,000 € a veľký dom s autom v Dubaji, kde by býval s jeho rodinou. Problém je, že v rámci súťaže by ste ho nemohli kontaktovať, ani by ste sa s ním nemohli stretnúť po dobu 50 rokov. Dajme tomu, že podľa Biblie žijeme večne. No netešili by ste sa takejto skvelej novinke, ktorá stretla vaše dieťa? Neboli by ste šťastní? Nežili by ste s pocitom, že je mu super a užíva si vlastný život? Samozrejme, potom by prišiel okamih, kedy by ste si uvedomili, že vám chýba a možno by ste si aj poplakali. Ale v tomto prípade, prevažuje pocit šťastia nad pocitom smútku. Avšak, keď človek zomrie a odíde do neba, u blízkeho človeka na Zemi prevažuje pocit smútku. Plače za človekom neskutočne dlhý čas (kto nestratil dieťa, nepochopí) a až neskôr príde slabý pocit šťastia v tom znení, že dieťa je na lepšom mieste v nebi. Toto sa dá prirovnať k egoizmu, keď by sme boli radšej so svojimi blízkymi, ako keby sa mali mať lepšie bez nás. Nie sú veriaci ľudia egoistickejší alebo pokryteckejší (ktorí veria, že sa so svojimi blízkymi opäť stretnú), ako neveriaci, ktorí plačú úprimne, pretože vedia, že toto je definitívni koniec? Dokonca som sa stretol aj s tým, že veriaci ľudia prosia Boha, aby im ich milovanú osobu vrátil alebo sa pýtajú absolútne absurdnú otázku: "Prečo práve môj blízky (rodina, kamarát)." Takže prečo veriaci ľudia plačú, keď neuvidia svojho blízkeho človeka len pár rokov oproti nekonečnu? Veď to je tak zanedbateľný a neskutočne malý pomer, že to sa nedá ani predstaviť.

No neostanem len pri týchto príbehoch, ale napadol mi ešte jeden. Ak vrah zabije veriacemu človeku dieťa (ktoré verilo v Boha a celý život rozdávalo lásku), poďakuje mu veriaci človek, že ho poslal predčasne do rajského neba k Bohu? Práve naopak. Počuť len: "Zhor v pekle!" Veď Breivik by bol národný hrdina. Určite nezabil iba deti ateistov. No potrestať ho chce každý rodič. Ba vy nie?

Rozumiem jednej veci. Viera sa nemusí rovnať pravde. Ale ak človek niečomu verí, tak je presvedčený, že je to pravda. Ak by to tak nebolo, tak viera by neexistovala. Existovala by iba nádej alebo dúfanie. Preto si myslím, že sa drvivá väčšina ľudí nevedome prikláňa k vedeckému vysvetleniu (po živote neexistuje nič).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?